Klub priateľov vážnej hudby

Zámerom projektu SANCTA CAECILIA VII je oživiť tradíciu vďakyvzdania patrónke hudby a hudobníkov. Úcta k sv. Cecílii sa šírila od jej mučeníckej smrti v 3. storočí, jej patronát nad hudbou od 15. storočia. Do hudobnej histórie vstúpila sv. Cecília teda v 15. storočí. Dovtedy sa vo výtvarných prameňoch zobrazovala s martýrskou korunou a krížom či palmovou ratolesťou a mečom. Až v 15. storočí sa atribútom svätice stal hudobný nástroj: portatív, prenosný organ, ktorý držala v rukách, bol zobrazovaný jednoducho vedľa nej, či dokonca ho mala v zmenšenej podobe zavesený na krku ako nejaký šperk. Neskoršie výtvarné pramene uprednostňujú podobu, ako sama hrá na organe, ba aj inom nástroji.

Výtvarné pramene domácej proveniencie poskytujú niekoľko pekných príkladov ceciliánskej tradície. Bohatá figurálna a reliéfna výzdoba barokových prospektov našich organov najmä zo 17. a 18. storočia hýri anjelmi hrajúcimi na rôznych hudobných nástrojoch. Medzi nimi patrí miesto aj sv. Cecílii s organom a kráľovi Dávidovi s lýrou. Sv. Cecília sa zobrazuje v ušľachtilej podobe mladej dámy hrajúcej na organe napríklad na pravom krídle barokového pozitívu v kaplnke sv. Floriána v Plaveckom Mikuláši, takisto na pravom krídle pozitívu vo farskom kostole v Hronskom Beňadiku či na pozlátenom reliéfe organa v Trenčianskych Bohuslaviciach.

Na Slovensku sa ceciliánska tradícia najväčšmi rozvinula v 19. storočí. V Dóme sv. Martina v Bratislave sa pravidelne konali - aj v stredoeurópskych reláciách ojedinelé - ceciliánske slávnosti, ktorých rozkvet súvisel so založením Cirkevného hudobného spolku pri Dóme sv. Martina (Kirchenmusikverein zu St. Martin, 1833), hoci ich korene sú staršieho dáta. Programovú oporu našli v prvom štatúte spolku, vydanom v roku 1834, ktorým sa v bode 14 stanovil Ceciliánsky deň (Der Caecilien-Tag) ako cirkevná slávnosť sviatku sv. Cecílie. Náročný výber liturgickej hudby mal pozdvihnúť slávnostnú bohoslužbu a dodať jej lesku. Túto jedinečnú liturgickú tradíciu spolok pietne zachovával hlboko do začiatku 20. storočia. V 19. storočí sa kult sv. Cecílie stále viac špecifikoval na oblasť cirkevnej a najmä cirkevnej vokálnej hudby. Zaslúžilo sa o to vzmáhajúce sa reformné hudobno-cirkevné hnutie katolíckej a čiastočne aj evanjelickej cirkvi nazvané cecilianizmus, ktoré svoj názov odvodilo od mena patrónky hudby a identifikovalo sa s princípmi návratu k vokálnym formám cirkevnej hudby v zmysle ich renesancie či obnovy. Slávenie sviatku sv. Cecílie v minulosti prebiehalo tiež formou duchovných koncertov, na ktoré nadväzuje aj tento projekt s aktuálnym uvedením diela Alessandra Scarlattiho - Messa di Santa Cecilia.

Messa di Santa Cecilia bola zložená Scarlattim pre kardinála Acquaviva pre predvedenie na deň svätej Cecilie. Sv. Cecilii ako patrónke hudby bolo obvyklé skladať nové skladby na jej sviatok. Táto omša predznamenala Bachovu Omšu h moll, svojou slávnosťou a tiež obsahuje štrukturálne podobnosti s Haydnovou Missa Sanctae Caeciliae z roku 1768. V Scarlattiho čase boli tri odlišné omšové kompozičné štýly. Bola to omšová skladba v štýle a tradíciu veľkého majstra Palestrinu. Druhý štýl inklinoval používať polychorálne komponovanie. Tiež kontrapunktické, ktoré mali snahu naplniť veľkolepé katedrály v baroka ešte väčším zvukom. Tretí štýl bol známy ako stile concertato. Tento štýl vyvinutý v Benátkach, menil textúry medzi plným orchestrom a malou sólovou skupinou, ako v concerto grosso, aby bol dosiahnutý kontrast. A práve toto je ten štýl kompozície, ktorý Scarlatti použil vo svojej Messa di Santa Cecilia.